24 sep Vyprosený a vymodlený
Názov knihy Vyprosený a vymodlený, ktorú vydal r. 2022 Ústav pamäti národa, na prvý pohľad zvádza k úvahe, že ide azda o „vymodlené a vyprosené“ dieťa. V skutočnosti sa za titulkom skrýva vyprosenie a vymodlenie otca rodiny z krutého väzenia. Takmer 400 stranová publikácia má v úvode dve faktograficky vedecky podložené štúdie historikov – Silvie Haladovej Stanislava Labjaka. Jadrom knihy je vyše zachovaných 700 listov väzňa neslávnych Jáchymovských baní a moravského Mírova Juraja Hurného a jeho manželky Elišky Hurnej. Manželia si ich vymieňali počas desiatich rokov väznenia neprávom odsúdeného politického väzňa Juraja Hurného. Je to kniha -dokument, na ktorej má zásluhu spomínaný Ústav pamäti národa. Číta sa nielen s napätím, ako „literatúra“ faktu smutného, ale, žiaľ, reálneho obdobia nášho štátu, ale aj ako svedectvo dozrievania dvoch bytostí – manželov, postihnutých utrpením, odlúčením, sociálnou biedou osamotenej manželky politického väzňa, navyše s malým synčekom. Väzňa, na návštevu ktorého si musela celoročne sporiť peniaze, aby sa odviezla so synom na povolenú návštevu zo Slovenska do Jáchymova.
Juraj Hurný, kedysi príslušník Slovenskej armády, po vojne túžil žiť normálny civilný život v kruhu rodiny, zloženej z malého synčeka Juraja a manželky (predtým vdovy, ktorej prvého manžela zastrelili v prvých dňoch Povstania zdivočelí povstaleckí banditi). Nezákonnosť a udavačstvo, ktoré vládli v neblahých rokoch polovice minulého storočia, viedli k tomu, že 11. marca 1950 Juraja Hurného zatkli. Dôvodom bol nájdený list bratovi Jánovi do Kanady, v ktorom sa zaručil za priateľa, ktorý chcel – podobne ako rodina Hurných – emigrovať do Kanady. Plánovaný útek dotyčného bol však zmarený konfidentským prevádzačom. Násilné vyšetrovanie priateľa prezradilo mená a detaily vzájomného stretnutia, od čoho sa odvíjalo zatknutie – a následný proces s Jurajom Hurným. Dňa 7. júla 1950 ho napokon odsúdili na šesť rokov – no po odvolaní prokurátora dokonca na 12 rokov odňatia slobody! Amnestiu dostal od prezidenta republiky až po uplynutí desiatich rokov väznenia – r. l960, pri tzv. všeobecnej amnestii politických väzňov.
Jadrom knihy ako som už spomínala, je vyše 700 zachovaných (vždy kontrolovaných) listov medzi Jurajom Hurným a Eliškou Hurnou, ktoré si manželia posielali počas z väzenia a „slobody“. Je to kniha – dokument, ktorý sa však číta ako román, keby nebol krutou pravdou o tvrdom, neľútostnom osude človeka a jeho rodiny v kolese systému najkrutejších päťdesiatych rokov minulého storočia v tzv. demokratickej republike.
Na jej vydaní má zásluhu spomínaný Ústav pamäti národa, ale aj syn Juraja Hurného – Juraj Hurný ml., vynikajúci umelec – spočiatku sólista – tenorista Opery SND, spolužiak (aj kolega) Petra Dvorského na Konzervatóriu v Bratislave, po návrate otca z väzenia a uplynutí istého časového úseku (a naliehaní vedenia SND, by Juraj Hurný vstúpil do KSČ) emigrácia celej rodiny do Rakúska. Tu bol dlhoročným prvoradým sólistom Opery Graz, ako aj hosťujúcim spevákom v mnohých európskych operných domoch a na vystúpeniach Svetového kongresu Slovákov v zahraničí. Juraj Hurný-syn (ktorý sa po r. 1989 pravidelne vracia na Slovensko, kde uskutočnil rad nahrávok a vystúpení) sa významne podieľal jednak na sprístupnení rodinných foto-dokumentov, ale aj ďalších dokumentov z pozostalosti svojich už nežijúcich rodičov (zaujímavé sú v prílohe zvlášť početné odvolávania sa Elišky Hurnej na právnikov a súdy, roky sa márne snažiacej o obnovenie procesu a skrátenie väzby manžela) – najmä hlavného materiálu: zachovaných listov Elišky Hurnej a Juraja Hurného.
Okrem dokumentačnej hodnoty a svedectva o dobe, na ktorú si ešte azda spomínajú žijúci svedkovia (najhroznejšie roky strachu, udávania a nespravodlivých obvinení i popráv! často nevinných ľudí počas povojnovej éry ČSR) je to kniha o neobyčajnej láske a vernosti odlúčených manželov – rodičov jediného syna, ktorého Eliška vychovávala aj podľa morálnych zásad a neustáleho záujmu väzneného manžela. Láska a vernosť, viera v návrat i vyslobodenie otca rodiny, no najmä pevná kresťanská viera obom manželom pomohli prekonať roky odlúčenia. Mimoriadne početné, hlboké a ľudsky zrelé sú najmä listy Juraja Hurného – otca, ktorý v každom riadku preukazuje svojej žene vernosť, lásku, odporúčania, pričom v listoch sa sám utvrdzuje v manželskej vernosti a prehlbuje duchovne. Ani v jednom liste sa neznižuje na opisovanie vzťahov medzi väzňami, ich malichernými príhodami, opismi jednotlivcov, či prežívaním utrpenia na samotke, ktorú okúsil dokonca s „pohodeným“ mŕtvym spoluväzňom, čím sa malo jeho trápenie znásobiť. ŠTB sa totiž ešte aj vo väzení snažila zlomiť odpor politických väzňov nátlakom na spoluprácu, čo sa jej v prípade J. Hurného nepodarilo. Ale aj pre v listoch manželke zdôrazňovanú katolícku vieru bol vo väzení prenasledovaný a držaný plných desať rokov.
Jeho listy sú úvahami o živote, plné záujmu o rodinu, ktorá sa trápi na slobode v biednych sociálnych podmienkach, ba nie raz aj mužnými vyznaniami lásky – vždy však najmä svedectvom o sile charaktere tohto muža. Cítiť z nich – o. i. – inteligenciu autora a jeho štylisticko-literárne nadanie. Listy manželky Elišky sú menej početné (mnohé boli zlikvidované počas ôsmich sťahovaní mladej ženy, ktorá žila u príbuzných, neskôr v prenajatej izbe, zmenami jej zamestnania, starosťou o každodenné prežitie atď.). Svedčia však rovnako o hĺbke a vernosti tejto ženy, o jej samote a spoločenskom vylúčení, o živote mimoriadne inteligentnej, hudbu milujúcej, no zo dňa na deň opustenej manželky s malým dieťaťom. Aké utrpenie musela prežívať, keď sa dozvedela, že manžel dostal v bani infarkt, celoživotnú reumu, že pri vyšetrovaní mu dokonca skaličili nohu…
Kniha Vyprosený a vymodlený, s podtitulom Listy politického väzňa Juraja Hurného z jáchymovského pekla manželke Eliške je dvojakýmzážitkom pre čitateľa, ktorý chce vedieť fakty z našej minulosti: v historických štúdiách Stanislava Labjaka a Silvie Haladovej sa veľa zaujímavého a podstatného dozvie o samotnej rodine Hurných už pred väznením otca a manžela, ako aj o živote Elišky Hurnej, ktorá stratila prvého manžela v prvých dňoch SNP, no v novom vzťahu a manželstve verila nádeji na konečné šťastie a pokoj. Obaja historici však nečerpajú len z rozprávania syna – pamätníka udalostí (od detstva po dnešok, vrátane návštev otca vo väzení), ale dôsledne citujú predovšetkým z prameňov a dokumentov (zvlášť Ústavu pamäti národa), ďalšia početná použitá literatúra dopĺňa v závere knihy toto vzácne svedectvo o jednej tragickej etape vo vývoji nášho štátu.
V samotnej podstate obsahu knihy – z tých vyše 700 listov medzi manželmi – však prebleskuje reálny román zo života a pevnej lásky dvoch zrelých, hoci ťažkým osudom poznačených ľudí. Chvíľami by som knihu pre jej silu a veľkosť lásky dokonca nazvala: Rómeo a Júlia z väzenia.
TERÉZIA URSÍNYOVÁ
Informáciu poskytol: Stanislav Labjak, predseda ZO ZPŠaV NKOS pri UPN